Umelecká street fotografka Nina Papiorek rozpráva o tom, ako geometrické budovy tvoria základ jej fotografií
„Spoločným prvkom všetkých mojich fotografií je minimalistický prístup,“ začína Nina Papiorek, nemecká fotografka, ktorej snímky kombinujú samotárske ľudské postavy s impozantnými architektonickými štruktúrami. „Páčia sa mi úhľadné, jasné snímky, na ktorých je moje oko vedené priamo k hlavnému objektu a nič ma neruší.
„Je to kombinácia ulíc, architektúry a fotografie mestskej krajiny. Jeden žáner má niekedy viac priestoru, niekedy zas druhý. Závisí to od mojej nálady. Za posledných pár rokov som sa však zamerala na street fotografiu, ktorá je v mojom svete založená na líniách a tvaroch.
„Rada používam architektonické pozadie alebo minimalistické vzory a pracujem s poprednými líniami a integrujem osamelých ľudí do ich mestského prostredia.“
Nachádzanie spojenia medzi ľuďmi a miestami
Najskôr sa Nina začala zameriavať na cestovateľskú fotografiu len v rámci záľub. Neskôr si vyskúšala objavovanie umenia v bezprostrednom okolí. „Začala som fotografovaním priemyselnej kultúry v mojom rodnom meste, oblasti, v ktorej dominovalo baníctvo,“ spomína.
„Postupne ma priťahovali „krajšie“ motívy, potom som roky fotografovala krajinu, najmä ako dlhé expozície. Je to stále moja veľká vášeň. Počúvať niekoľko minút narážajúce morské vlny je pre mňa pri zaznamenávaní snímky oslobodzujúce. A vždy to bola dobrá prax na precvičovanie si trpezlivosti,“ dodáva.
Nina sa pri vývoji vlastného štýlu vrátila k fotografovaniu mestskej krajiny, pri ktorom objavila význam komunikácie spojenia medzi ľuďmi a miestami.
„Pri dobrej fotografii je vždy poznať, že tam fotograf bol – nielen fyzicky, ale aj mysľou a s porozumením, ponorený do danej scény,“ hovorí Nina. „Dobrá fotografia vo mne niečo vyvolá; emócie, túžbu pozrieť sa na ňu zas a znova.
„Vďaka svojej jednoduchosti môže byť esteticky príjemná alebo môže divákov informovať o príbehu prostredníctvom svojej zložitosti. Každý, kto sa pozerá na fotografiu, prináša iné množstvo zážitkov, predchádzajúcu históriu a svoj vlastný svet emócií – takže fotografie majú rôzne účinky.
„Všeobecne pre mňa fotografia funguje len ako celok,“ poznamenáva. „Čím lepšie do seba veci zapadajú, tým viac sa snímka stáva konzistentným emocionálnym spúšťačom.“
Vytvorenie štýlu
Zatiaľ čo väčšina fotografií architektúry sa zameriava výlučne na geometriu budov, Ninine snímky často predstavujú súhru medzi vytvoreným prostredím a ľuďmi, ktorí ho obývajú. „Architektonické prvky slúžia viac ako pozadie,“ vysvetľuje. „Tvoria rámec pre mojich protagonistov, pretože ľudský faktor hrá na mojich obrázkoch veľmi dôležitú úlohu.
„Na jednej strane ľudia prirodzene pomáhajú ilustrovať proporcie, na druhej strane – a v tom najlepšom prípade – môžu tiež divákovi povedať príbeh a poskytnúť priestor na osobnú interpretáciu.
„Moje fotografie vás môžu prinútiť zamyslieť sa nad našou úlohou v prostredí, ktoré sme si vytvorili. Vytvorili si ľudia priestor, do ktorého už viac nezapadajú? Je dnes človek príliš malý pre svet, ktorý stvoril?“
Vďaka spojeniu fotografie architektúry a street fotografie si Nina zachováva puristický prístup k obom disciplínam. „Pre mňa je dôležité zdôrazniť, že všetky moje práce sú prirodzené, nepózované,“ poznamenáva. „S mojimi protagonistami sa stretávam na ulici výlučne náhodne a títo ľudia zohrávajú na mojich snímkach rozhodujúcu úlohu.
„Je to založené na mojom hlbokom obdive street fotografie. Pózované fotografie mi nič nedávajú; chýba im určitá autentickosť. Rada tvrdo pracujem na dosiahnutí niečoho, na čo sa potom môžem s hrdosťou pozrieť.“
Väčšina Nininej tvorby sa vyznačuje monochromatickou prezentáciou. „Čiernobiela fotografia podčiarkuje minimalistickú ideu,“ pokračuje. „Som od nej závislá už od svojich prvých dní fotografovania. Nič neruší, všetky zložitosti sú odstránené.“
Najlepšie vybavenie na fotografovanie architektúry
Nina má v úmysle svoje fotografie vyvolávať, takže uprednostňuje veľkú veľkosť snímača pre mimoriadne detaily. „Pre mňa sa tento proces končí len vtedy, keď držím v ruke vyvolanú vysokokvalitnú umeleckú fotografiu,“ vysvetľuje.
„Pracujem s fotoaparátmi série X aj s fotoaparátmi so systémom GFX. Môj fotoaparát FUJIFILM X-H2 ma očaruje svojou kompaktnosťou, rýchlosťou a enormným rozlíšením a kvalitou APS-C snímača. Keď veľa cestujete, každý gram hmotnosti sa počíta, takže moja voľba často spadá na X-H2.“
Ak Ninin batožinový priestor nie je obmedzený, vymení 40,2-megapixelový model X-H2 za 102-megapixelový senzor GFX. „GFX je moja srdcovka! V mojej taške na fotoaparát je šéfkou,“ hovorí Nina. „Nie je nič lepšie, ako tá vzrušujúca kvalitu obrazu, keď stojíte len pár centimetrov od veľkej fotografie na stene a objavujete tie najmenšie odtiene, nuansy a detaily.
„Je to vášeň, ktorú je potrebné zažiť a prežiť, aby ste jej porozumeli. Používam fotoaparát FUJIFILM GFX100S II a ten je mojím naplnením.“
Nina na maximalizáciu svojich možností pri komponovaní kontrastných scén a zároveň na zabezpečenie toho, aby využila tú dôležitú veľkosť snímača na maximum, prináša so sebou malý výber objektívov s funkciou priblíženia pre každý fotoaparát.
„V oboch systémoch v súčasnosti používam len objektívy s funkciou priblíženia,“ poznamenáva. „Na jednej strane mi to dáva najväčšiu možnú flexibilitu, na druhej strane mi to umožňuje mať svoju batožinu relatívne kompaktnú.“
Vďaka výberu objektívu od ultraširokouhlého po teleobjektív v každom formáte si Nina rada necháva svoje možnosti pri komponovaní fotografie otvorené. Pri práci s fotoaparátom X-H2 používa objektívy FUJINON XF8-16mmF2.8 R LM WR, XF16-55mmF2.8 R LM WR a XF50-140mmF2.8 R LM OIS WR. Pre GFX si vždy zbalí objektívy GF20-35mmF4 R WR, GF32-64mmF4 R LM WR a GF100-200mmF5.6 R LM OIS WR. „S tromi objektívmi na každý systém som plne vybavená a môžem si splniť všetky svoje potreby,“ hovorí.
Nájdenie záberu
Pri hľadaní vizuálneho záujmu v zastavaných oblastiach Nina uprednostňuje pracovať inštinktívnejšie a objavovať počas prieskumu hodnotné predmety.
„Rada sa spontánne prechádzam mestom a hľadám pozadie, opakujúce sa vzory alebo vzrušujúce osvetlenie,“ hovorí Nina. „Obzvlášť na neznámych miestach ma veľmi inšpirujú cudzie a neznáme okolnosti, ktoré by som v každodennom živote doma prehliadla.“
To však neznamená, že nie je potrebná žiadna príprava. „Svoje prostredie často nachádzam v známych budovách, takže si vopred robím prieskum,“ poznamenáva. „Keď idem na výlet, zvyčajne mám vo vrecku plán, ktorý mi pomôže, ak moja tvorivosť pospáva alebo ma opustí. Takéto fázy sa sem-tam objavia. Po dlhom očakávaní konečne dorazíte do cieľa a zrazu vás bolia nohy, je príliš teplo alebo fotografie, ktoré ste doteraz nasnímali, sa vám nepáčia. Moja nálada sa môže v týchto situáciách rýchlo zmeniť,“ smeje sa.
„V takýchto prípadoch používam svoj plán ako sprievodcu a viem, ktoré miesto moju tvorivosť pravdepodobne znova prebudí. Nerozmýšľam však vopred, ktorá fotografia by tam mohla byť vytvorená, z ktorého rohu námestia bude nasnímaná alebo ako by mal vyzerať konečný výsledok. A preto chodím rada na miesta, ktoré sú úplne prirodzené.“
Keď dostane Nina nápad, jej technika na zvýšenie dopadu budovy zahŕňa maximalizáciu jej profilu v zábere. „Na zlepšenie minimalizmu scény často používam reprezentáciu architektúry bez okrajov, takže neviete, či sa budova končí na okraji snímky,“ vysvetľuje. „V dôsledku toho je divák spočiatku zmätený rozmermi a ich kategorizácia je pre neho o niečo ťažšia.
„Presné zarovnanie línií navyše zohráva významnú úlohu. Snažím sa úplne vyhnúť konvergovaniu vertikál, ktoré sa rýchlo objavia na fotografiách architektúry, a eliminovať ich v rámci následného spracovania. Je to samozrejme osobná preferencia, ale pre mňa rovnobežnosť línií a správne zarovnanie zvýrazňuje usporiadanie a úhľadnosť scény.
„Niekedy sú to aj maličkosti. Napríklad, keď sa línia končí presne v rohu záberu. Aj keď to nie je pre efekt obrazu také dôležité, pre mňa osobne je to čerešnička na torte. Také detaily si vždy vychutnávam.“
Farby a kontrast
Ninine evokatívne používanie svetlých odleskov a tmavých tieňov je dôležitou súčasťou jej snímok. „Svetlo a tieň sú vždy efektívne pri dodávaní kompozícii dodatočnú hĺbku a vrstvy, vďaka čomu sa javí viac trojrozmerná,“ poznamenáva.
Aj keď určité typy osvetlenia sú pre tento vzhľad priaznivejšie, podľa Nininho názoru každá zmena podmienok predstavuje novú príležitosť na fotografovanie. „Keď je slnko silné, sú to dlhé tiene budov. Keď prší, je to okoloidúci s dáždnikom,“ zdôrazňuje. „Z počasia naozaj nemám obavy.“
Pri jej monochromatickej práci pomáhajú filmové simulácie FUJIFILM vytvoriť požadovanú estetiku. „Na svojom fotoaparáte vždy pracujem s farebnou ukážkou, aj keď je moja práca vo veľkej miere čiernobiela. Neviem naozaj vysvetliť prečo,“ premýšľa Nina. „Na získanie lepšieho dojmu zo scény na displeji používam prepracovanú filmovú simuláciu ETERNA Bleach Bypass.“
Premena fotografií na čiernobielo a úprava kontrastu sú vykonávané vo fáze úprav. „Toto je súčasťou môjho procesu post produkcie,“ vysvetľuje Nina. „Konečné úpravy zo súboru RAW vykonávam veľmi podrobne. Som absolútne posadnutá hodnotou tónov a pripisujem veľký význam tomu, aby som pri úpravách dostala zo svojej fotografie maximum.“
Čo sa týka rád na rozlúčku pre tých, ktorí sa zaujímajú o fotografiu architektúry, Nina prezrádza nasledujúce:
„Trpezlivosť zohráva najväčšiu úlohu, ak sa nechcete uspokojiť s priemernou fotografiou. V priebehu rokov som sa naučila vyrovnať sa so skutočnosťou, že nie vždy dosiahnete to, o čom snívate. Ale musíte sa k tomu aj naďalej vracať a raz budete za svoje úsilie odmenení.“
